Ahoj, volám sa Soňa, mám 37 rokov a žijem v krásnej obci Rybník, kúsok od Levíc. Fotografia je už viac ako 15 rokov prirodzenou súčasťou môjho života – rovnako ako ticho, svetlo a pozorovanie detailov, ktoré si iní možno ani nevšimnú. Milujem cestovanie, kinematografiu a estetiku vo všetkých jej podobách. Rada sa inšpirujem atmosférou miest, filmov a obrazov a verím, že krásu sa dá nájsť takmer vo všetkom, ak sa na to človek pozerá pozorne a s citom.

Fotíš svadby už viac ako 15 rokov. Pamätáš si moment, keď si si uvedomila, že fotografia nie je len práca, ale niečo, bez čoho si svoj život už nevieš predstaviť?

Nikdy som fotografovanie nebrala ako prácu. Už v období, keď sa na trhu objavili prvé telefóny s fotoaparátom, som vedela, že zachytávanie sveta cez objektív bude moja vášeň na celý život. Najsilnejšie uvedomenie prišlo až neskôr, keď som videla, ako sa ľudia po rokoch vracajú k fotkám a znovu prežívajú tie najkrajšie emócie. Vtedy som si uvedomila, že fotografia nie je len o pekných záberoch, ale aj o zodpovednosti — zachytiť momenty tak, aby zostali živé navždy. A práve toto spojenie vášne a zodpovednosti je pre mňa tým, čo ma stále drží pri fotografii.

Si známa tým, že dokážeš vytvárať krásne, jemné scénky – či už v ateliéri alebo počas svadobného dňa. Kde berieš inšpiráciu a ako vzniká nápad na takýto záber?

Úprimne? Inšpiráciu beriem z úplne bežných miest, ktoré sú dnes pre nás všetkých dostupné. Veľa si “odklikávam” na Pintereste, pozerám si referencie a moodboardy, a často práve tam mi niečo padne do oka – či už je to svetlo, póza alebo celková atmosféra. Potom to len upravím tak, aby to pôsobilo prirodzene a v súlade s mojím štýlom. Veľmi veľa čerpám aj z kinematografie, najmä pri svadobných foteniach – filmy mi pomáhajú vnímať svetlo, kompozíciu a emóciu. A zároveň ma inšpiruje aj samotný pár a priestor, kde fotíme svadobné portréty. Často sa stane, že práve spontánnosť momentu, ich vzájomné dotyky alebo svetlo v danom mieste vytvoria ten najkrajší nápad, ktorý by som si sama nevybrala Nie je to o tom, že by som vymýšľala niečo úplne nové. Skôr ide o to, že si vyberiem prvky, ktoré ma oslovia, a spojím ich do vlastného jazyka. A práve v tom je podľa mňa krása – v tom, že sa nebojím priznať, že aj ja čerpám inšpiráciu, a potom z nej tvorím niečo, čo je mne vlastné.

Ateliérové fotenie je úplne iný svet než svadobný chaos. Čo ťa na práci v ateliéri baví najviac a prečo sa k nemu tak rada vraciaš?

Ateliér je pre mňa ako malý „svet vo svete“. Taká moja bublina. Je to miesto, kde mám úplnú kontrolu nad svetlom, priestorom a atmosférou. Na svadbách je to naopak. Je to krásny chaos plný emócií, nepredvídateľných momentov a adrenalínu. Tam sa musí všetko diať rýchlo a spontánne, a ja musím byť pripravená zachytiť to, čo sa už nikdy nebude opakovať. Ateliér je pre mňa presne ten protiklad — je to bezpečné a diskrétne prostredie, kde sa dá tvoriť pomaly, jemne a bez tlaku. Najviac ma na ateliéri baví práve tá možnosť pracovať s tými najjemnejšími emóciami a ženskou krásou. V poslednej dobe ma najviac chytilo tehotenské fotenie a ženské portréty – pretože sú to momenty, kedy sa dá zachytiť niečo veľmi hlboké, intímne a zároveň silné. V ateliéri si môžem dovoliť byť ticho, diskrétna a zároveň veľmi prítomná. A práve to je pre mňa to, čo ma k nemu stále vracia – pocit, že môžem vytvoriť niečo, čo je krásne, jemné a zároveň úplne pravdivé.

Ako sa snažíš, aby aj ateliérové fotografie pôsobili prirodzene a nevyumelkovane, ale stále mali tú „wau“ atmosféru?

Pre mňa je základ vždy pocit a uvoľnenie. Či už ide o lifestyle fotenie, alebo štylizované, snažím sa, aby sa človek pred objektívom cítil dobre a bezpečne. Keď sa niekto uvoľní, fotografie automaticky pôsobia prirodzene – aj keď sú fotené v kontrolovanom prostredí. Zároveň ale viem, že pri niektorých typoch fotení, napríklad pri ženských portrétoch alebo štylizovaných záberoch s štúdiovými bleskami, je dôležitá aj práca s pózou a svetlom. Tam už viac vediem, usmerňujem telo, pohyb a detaily tak, aby ženská silueta vyzerala čo najkrajšie a zároveň stále prirodzene. Snažím sa nájsť rovnováhu medzi týmito dvoma svetmi – medzi pocitom a estetikou. Nechcem, aby fotky pôsobili strojené, ale ani náhodné. Keď sa podarí spojiť uvoľnenie, správne svetlo a citlivé vedenie, vznikne fotografia, ktorá má emóciu aj „wau“ efekt. Pri svadbách zachytávaš emócie v ich surovej podobe, pri scénkach máš všetko pod kontrolou.

Ktorý z týchto svetov je ti bližší – alebo potrebuješ oba?

**Potrebujem oba. **Svadby sú pre mňa o živote v jeho najčistejšej podobe – neopakovateľné, nepredvídateľné, intenzívne. A to je nádherné. Ateliér je zase miesto, kde môžem tvoriť a experimentovať, kde môžem „písať“ obraz po svojom .Oba svety ma dopĺňajú a dávajú mi možnosť byť kreatívna aj emocionálna zároveň.

Stáva sa ti, že páry prídu s obavami, že pred objektívom nevedia pózovať? Ako im pomáhaš cítiť sa uvoľnene, či už v ateliéri alebo v teréne?

Áno, veľmi často. A je to úplne normálne. Ja ich nevediem k „pózovaniu“, ale k tomu, aby sa na seba pozerali, dotýkali sa, rozprávali, smiali. Vytváram situácie, ktoré sú prirodzené a jednoduché. Keď sa pár sústredí na seba, prestanú riešiť foťák. A presne vtedy vznikajú tie najkrajšie momenty.

Keď si pár po rokoch pozerá tvoje fotografie, čo by si chcela, aby pri nich cítil? Čo je pre teba znak, že si svoju prácu urobila dobre?

Chcela by som, aby cítili to isté, čo v ten deň. Aby sa im pri fotkách rozbúšilo srdce, aby sa zasnili, aby sa im vrátili emócie, vôňa, atmosféra. Znak, že som urobila svoju prácu dobre, je keď sa pri fotkách usmejú, aj keď je to po rokoch, a povedia: „Toto sme boli my.“

Čo je pre teba po tých rokoch ten moment, kvôli ktorému sa stále tešíš na každú ďalšiu svadbu?

Je to ten pocit, že každý jeden svadobný deň je iný. Aj po rokoch ma na svadbách stále baví to, že nikdy presne neviem, čo sa stane – a práve v tom je ich čaro. Sú to malé, nenápadné momenty, ktoré sa dejú mimo „hlavného programu“ – pohľady, dotyky, slzy, smiech, nervozita pred obradom aj úľava po ňom. Veľmi silné sú pre mňa chvíle, keď sa pár pozerá jeden na druhého a ja cítim, že práve teraz sa ich život mení. Je v tom obrovská dôvera – oni mi dávajú možnosť byť pri tom a ja mám zodpovednosť zachytiť tieto emócie tak, aby sa k nim mohli vrátiť aj o roky neskôr. A práve tá kombinácia emócií, ľudskej blízkosti a neopakovateľnosti momentov je dôvod, prečo sa na každú ďalšiu svadbu stále úprimne teším.

Keby si mala svadobným párom odkázať jednu vec, ktorú si z fotenia odniesť majú, čo by to bolo?

Aby si z fotenia odniesli spomienku, ktorá ich po rokoch zastaví. Nie dokonalosť, ale pravdu – pohľad, dotyk, emóciu. Ak sa pri fotkách po rokoch na chvíľu stíšia a znovu pocítia ten deň, vtedy viem, že to, čo robím, má zmysel.

❤️ Prezri si tvorbu Soni Bačíkovej na www.svadobnidodavatelia.sk ❤️